1. Pri komunikácii obmedzujeme rušivé a rozptyľujúce vplyvy prostredia a zároveň sa uistíme, že nás dotyčná osoba dobre počuje, má správne nastavené kompenzačné pomôcky a že netrpí komunikačnou poruchou v zmysle afázie.

2. Povzbudzujeme ju vľúdnym záujmom, usilujeme o pokojné správanie a pozitívny výraz, obmedzujeme prudké pohyby, zostávame v jej zornom poli, dôsledne rešpektujeme fenomén spomalenia (ponáhľanie sa často vyvoláva úzkosť a zmätenosť).

3. Hovoríme zrozumiteľne, pomaly a v krátkych vetách.

4. Pri rozhovore sa vyhýbame odborným výrazom, žargónu či irónii, tiež zámenám. Používame priame pomenovania. Pokiaľ je to možné, tak na predmety, osoby, časti tela, o ktorých hovoríme ukazujeme. Ak dotyčná osoba niečomu správne neporozumela, použijeme inú formuláciu a neopakujeme rovnaké slová.

5. Aktívne navodzujeme a udržujeme očný kontakt a priebežne overujeme, či informácie boli správne pochopené. Dôležité údaje navyše napíšeme na papier. Pre získanie pozornosti, resp. upokojenie, používame dotyk.

6. Využívame nonverbálnu komunikáciu, mimiku, dotyk. Sme vnímaví k prejavom úzkosti, strachu, depresie, bolesti a pod.

7. Dáme jasne najavo, keď odchádzame, resp., keď ukončujeme rozhovor.

8. Osobu, s ktorou komunikujeme, nepodceňujeme. Prispôsobujeme komunikáciu jej schopnostiam. Dôsledne ju informujeme o činnostiach, prípadne úkonoch, ktoré sa jej týkajú, upokojujeme ju a komentujeme postup.

9. Aktívne chránime dôstojnosť osoby trpiacej syndrómom demencie, posilňujeme jej autonómiu a možnosť rozhodovať o sebe, bránime jej ponižovaniu, nehovoríme o nej akoby nevnímala, dodržujeme úroveň rešpektovania ľudskej hanblivosti.

10. Pri komunikácii podporujeme jej orientáciu osobou, miestom a časom, oslovujeme ju dôstojne menom, alebo tak, ako si to ona sama praje. Jej istotu podporujeme umožnením kontaktu s blízkymi osobami, na ktoré je zvyknutá.