PRAVIDLÁ PRI KOMUNIKÁCII S PRIJÍMATEĽOM SOCIÁLNEJ SLUŽBY SO SYNDRÓMOM DEMENCIE[1]
1. Pri komunikácii obmedzujeme rušivé a rozptyľujúce vplyvy prostredia a zároveň sa uistíme, že nás dotyčná osoba dobre počuje, má správne nastavené kompenzačné pomôcky a že netrpí komunikačnou poruchou v zmysle afázie.
2. Povzbudzujeme ju vľúdnym záujmom, usilujeme o pokojné správanie a pozitívny výraz, obmedzujeme prudké pohyby, zostávame v jej zornom poli, dôsledne rešpektujeme fenomén spomalenia (ponáhľanie sa často vyvoláva úzkosť a zmätenosť).
3. Hovoríme zrozumiteľne, pomaly a v krátkych vetách.
4. Pri rozhovore sa vyhýbame odborným výrazom, žargónu či irónii, tiež zámenám. Používame priame pomenovania. Pokiaľ je to možné, tak na predmety, osoby, časti tela, o ktorých hovoríme ukazujeme. Ak dotyčná osoba niečomu správne neporozumela, použijeme inú formuláciu a neopakujeme rovnaké slová.
5. Aktívne navodzujeme a udržujeme očný kontakt a priebežne overujeme, či informácie boli správne pochopené. Dôležité údaje navyše napíšeme na papier. Pre získanie pozornosti, resp. upokojenie, používame dotyk.
6. Využívame nonverbálnu komunikáciu, mimiku, dotyk. Sme vnímaví k prejavom úzkosti, strachu, depresie, bolesti a pod.
7. Dáme jasne najavo, keď odchádzame, resp., keď ukončujeme rozhovor.
8. Osobu, s ktorou komunikujeme, nepodceňujeme. Prispôsobujeme komunikáciu jej schopnostiam. Dôsledne ju informujeme o činnostiach, prípadne úkonoch, ktoré sa jej týkajú, upokojujeme ju a komentujeme postup.
9. Aktívne chránime dôstojnosť osoby trpiacej syndrómom demencie, posilňujeme jej autonómiu a možnosť rozhodovať o sebe, bránime jej ponižovaniu, nehovoríme o nej akoby nevnímala, dodržujeme úroveň rešpektovania ľudskej hanblivosti.
10. Pri komunikácii podporujeme jej orientáciu osobou, miestom a časom, oslovujeme ju dôstojne menom, alebo tak, ako si to ona sama praje. Jej istotu podporujeme umožnením kontaktu s blízkymi osobami, na ktoré je zvyknutá.
[1] Zdroj: Kalvach, Z. a kol.: Geriatrické syndromy a geriatrický pacient. Praha, 2008. 336s. ISBN 978-80-247-2490-4.
— — — — — — — — — —
PRAVIDLÁ PRI KOMUNIKÁCII SO STARŠÍMI ĽUĎMI[1]
1. Rešpektujeme identitu staršieho človeka a dôsledne ho oslovujeme menom. Vyhýbame sa familiárnemu oslovovaniu.
2. Dôsledne dbáme na to, aby sme sa vyhli infantilizácii – nehovoríme so starším človekom ako s dieťaťom, ani formou, ani obsahom (nepoužívame slová ako napr. papkať, sadkajte si,...).
3. Pri komunikácii, ako aj pri opatrovateľských úkonoch napr. hygiena a pod. cieľavedome chránime dôstojnosť staršej osoby, bez akéhokoľvek podceňovania.
4. Rešpektujeme princíp spomalenia a chránime ich pred časovým stresom; počítame so spomalením psychomotorického tempa a so zhoršenou pohyblivosťou (chôdzu ani konanie staršieho človeka na nesnažíme urýchľovať, prispôsobujeme sa ich tempu).
5. Zložitejšie alebo dôležité informácie (termíny vyšetrenia, príprava na ne, spôsob užívania liekov a iné) niekoľkokrát zopakujeme alebo napíšeme aj na papier.
6. Taktne overíme možné komunikačné bariéry (porucha sluchu, zraku, a pod.) a tomu prispôsobíme komunikáciu.
7. Pre zjednodušenie komunikácie sa zdržujeme v zornom poli staršieho človeka, hovoríme zrozumiteľne a udržujeme očný kontakt.
8. Bez overenia nedoslýchavosti nezvyšujeme hlas; porozumenie reči sa v starobe zhoršuje v hlučnom prostredí, preto neprekrikujeme rozhovor, rádio, televíziu, ale snažíme sa hluk odstrániť.
9. Asistenciu pri pohybe, odkladaní oblečenia, a pod. nevnucujeme, ale ponúkame vzhľadom k zdravotnému stavu staršieho človeka.
10. Komunikácia a ošetrovateľská aktivita má cieľavedome smerovať k podpore a k udržaniu sebestačnosti a sociálnych rolí krehkého staršieho človeka.
[1]Zdroj: Kalvach, Z. a kol.: Geriatrické syndromy a geriatrický pacient. Praha, 2008. 336s. ISBN 978-80-247-2490-4.